Milo a Lilo a unavený tieň

ROZPRÁVAČ – KRÁTKA REKAPITULÁCIAVčera Milo, Lilo a Štik pomohli domčeku, ktorý sa bál zvonenia. Dohodli sa, že návštevy mu najprv zamávajú. Získali druhú pečiatku a prišli do lesa. Tam sa Lilov tieň zastavil a odmietol ísť ďalej.

Lilo zdvihol ruku. Jeho tieň nie. Lilo poskočil. Tieň si ľahol.

LILOMilo! Môj tieň ma vôbec neposlúcha!

TIEŇPočujem ťa. Len som veľmi unavený.

Všade okolo odpočívali tiene. Jeden pod stromom, druhý na machu. Lilov sa natiahol rovno cez chodník. Lilo sa nad neho naklonil. Tieň mal na hlave dokonca aj tieň jeho hrnca.

LILOVeď sme ešte len prišli.

TIEŇAle včera sme behali za domom. Predvčerom sme liezli po zásuvkách. A dnes si cestou skákal cez každý peň.

LILOLen cez malé.

TIEŇPre mňa boli rovnako veľké ako pre teba.

Milo si sadol na peň. Štik očuchal mach a nos ho pošteklil.

ŠTIKPečiatka je niekde tu. Hik!

Z papule mu vyletelo pierko. Dopadlo Lilovi na hrniec.

LILOUž viem! Zahráme sa. Pri hre sa ti bude chcieť vstať.

Zdvihol ruky a urobil na slnku uši ako zajac. Jeho tieň iba zívol.

TIEŇAj zajac si niekedy ľahne.

Lilo položil pred tieň svoj hrniec.

LILOMôžeš sa viezť. Potiahnem ťa.

TIEŇJa sa nepotrebujem odviezť. Potrebujem si oddýchnuť.

Lilo si povzdychol a pozrel na Mila.

LILOAle my musíme nájsť pečiatku.

MILOChvíľu počká. Skúsme si sadnúť s ním.

Lilo si sadol do machu. Hrniec položil vedľa seba. Chvíľu bubnoval prstami po jeho okraji.

TUK, TUK, TUK.

Tieň otvoril jedno oko.

LILOAha. Aj prsty si oddýchnu.

Položil si ruky do lona. Milo mu podal vodu. Štik sa stočil do klbka a prikryl si nos chvostom. Najprv Lilo počul iba vlastné prehĺtanie. Potom zašumenie listov. Kdesi vysoko zaklopal ďateľ.

LILOTen nemusí odpočívať?

MILOAj on si dá prestávku.

A naozaj. Klopanie po chvíli prestalo. Les stíchol. Lilo vystrel nohy. Až teraz si všimol, že ho po behaní trochu bolia. Oprel sa o kmeň a prestal sledovať cestu pred sebou.

LILOTu je vlastne celkom dobre.

TIEŇTo sa ti snažím povedať.

Lilo pozrel na tieň. Už nemal skrčené ramená. Ležal pokojne a špičkou prsta sledoval okraj paprade.

LILOMyslel som si, že sa ti so mnou už nechce ísť.

TIEŇChce. Len som potreboval zastaviť.

Lilo prikývol. To bolo niečo iné. Oprel si hrniec vedľa kmeňa a sám si pohodlnejšie sadol. Už sa tieňa nepýtal, kedy vyrazia. Chvíľu spolu sledovali lienku, ktorá pomaly liezla po steble trávy.

Chvíľu sedeli bez rozprávania. Nad nimi sa pohupovali konáre a po machu prešiel pás slnka. Potom sa tieň ponaťahoval. Najprv natiahol jednu ruku, potom druhú. Posadil sa a pripojil sa k Lilovým nohám.

TIEŇTak. Teraz môžeme ísť.

Lilo pomaly vstal. Zdvihol ruku. Tieň tiež. Naklonil hlavu. Tieň urobil to isté.

LILOSi späť!

TIEŇBol som tu celý čas.

Na mieste, kde tieň ležal, sa niečo zalesklo. V machu bola zlatá pečiatka s obrázkom postele.

ŠTIKPreto ma šteklil nos!

Milo ju zdvihol a vložil do mapy. Tretia pečiatka bola ich. Lilo si nasadil hrniec a vydal sa za Milom. Pri prvom pni sa zastavil. Tentoraz ho pokojne obišiel.

LILOKeby si bol zase unavený, povedz mi to skôr.

TIEŇDohodnuté.

ROZPRÁVAČ – POUČENIEKeď sme unavení, môžeme si vypýtať prestávku. Po oddychu sa pokračuje ľahšie.

ROZPRÁVAČ – ZAJTRAV mape sa otvorila cesta na jarmok. Pri stole sedela obryňa. Naliala do maličkej šálky jedinú kvapku čaju.

ŠÁLKADosť! Som plná!

OBRYŇAAle ja som ešte stále smädná.

Lilo sa pozrel na šálku. Potom na svoj hrniec.

LILOMám nápad. Len neviem, či bude dosť veľký.