Milo a Lilo a zajac, ktorý sa bál čítať nahlas

Včera Milo a Lilo našli okenicu, ktorá búchaním budila sovu. V knižnici bolo konečne ticho. Lilo ho dnes pripravoval pre nového čitateľa. Na stoličku položil vankúš. Na vankúš knihu. Pred stoličku hrniec.

MILOTen je tam na čo?

LILONa potlesk.

MILOVčera sme sa učili nerobiť hluk.

LILOToto je slávnostný hluk.

Na dvere niekto potichu zaklopal. Pred nimi stál mladý zajac. Pod pazuchou držal rozprávkovú knihu.

ZAJACJa som vám nechal ten odkaz. Volám sa Uško.

LILOVitaj! Tvoje vystúpenie je pripravené.

Uško zbadal stoličku uprostred miestnosti. Potom hrniec. Potom Lila s lyžicou. Urobil krok dozadu.

ZAJACJa som nechcel vystupovať.

MILOLilo, odložíš slávnostný hluk.

Milo odniesol knihu aj vankúš k obyčajnému stolu. Lilo hrniec schoval pod stoličku. Uško vošiel. Čítať vedel. Doma si rozprávky čítal potichu. Chcel však večer prečítať jednu svojej mladšej sestre. Keď si predstavil, že ho niekto počúva, stiahlo mu hrdlo.

ZAJACČo ak sa pomýlim?

LILOMilo sa mýli stále.

MILOProsím?

LILONapríklad keď hovorí, že hrniec nie je prilba.

MILOTo je veľmi zlý príklad.

Uško sa trochu usmial. Otvoril knihu na príbehu o medveďovi, ktorý stratil klobúk. Pozrel na prvú vetu. Potom na Mila. Potom na Lila. Ústa otvoril, ale nič z nich nevyšlo.

LILOMám sa pozerať na druhú stranu?

ZAJACMožno.

Lilo sa otočil. Milo si sadol vedľa Uška, aby nebol priamo oproti nemu.

ZAJAC„Jedného rána sa medveď...“

Zajac zastal.

LILOČo urobil?

Uškove uši klesli.

MILOLilo. Ešte číta.

LILOJa viem. Len ma to zaujíma.

MILOTak počkaj na koniec vety.

Lilo si sadol na ruky. Tvrdil, že mu to pomáha nepýtať sa. Milo si nebol istý, ako, ale zatiaľ to fungovalo. Uško začal znova. Tentoraz sa dostal až po slovo „zobudil“. Hlas mal taký tichý, že ho skoro nebolo počuť. Lilo sa naklonil cez stôl.

ZAJACVidíte? Nejde mi to.

MILOTá veta ti vyšla. Nemusíš znieť ako niekto iný.

ZAJACAle takto nikto nebude počuť rozprávku.

Milo ukázal na prázdne kreslo vedľa stola.

MILOPredstav si, že tam sedí tvoja sestra. Chce počuť teba. Nie veľkého rozprávača z divadla.

Uško sa pozrel na kreslo.

Pred začiatkom si však ešte pritiahol knihu k sebe.

ZAJACMám čítať ako medveď? Takým veľkým hlasom?

LILOJa ti ho ukážem!

Lilo sa nadýchol a vydal hlboké zabrumlanie. Z neho sa stalo zakašľanie. Milo mu podal vodu.

MILONemusíš. Rozprávka je o medveďovi, ale rozprávaš ju ty.

Uško si odkašľal celkom obyčajným zajačím hlasom. Zrazu sa mu zdalo ľahšie začať. Nemusel pred každým slovom premýšľať ešte aj nad tým, ako by ho povedal medveď.

LILOTo je dobre. Môj medveď by potreboval po každej vete pohár vody.

Milo kývol na Uška. Tentoraz ho už nechali pokojne čítať. Zajac sa nadýchol a prečítal prvú vetu vlastným hlasom. Tentoraz trochu hlasnejšie. Lilo počul každé slovo. Ukázal zdvihnutý palec. Nič nepovedal. Uško pokračoval druhou vetou. Medveď v nej hľadal klobúk pod posteľou. Našiel iba papuču. Lilo sa zasmial. Uško okamžite prestal.

ZAJACČo som prečítal zle?

LILONič. Medveď si dal papuču na hlavu.

MILOSmial sa na rozprávke. Nie na tebe.

Uško sa vrátil k riadku. Až teraz si všimol, že je naozaj vtipný. Sám sa trochu zasmial. Čítal ďalej. Pri dlhom slove sa mu poplietol jazyk. Zostal naň pozerať.

ZAJACToto nedám.

Milo mu slovo rozdelil na dve kratšie časti. Uško ich vyslovil osobitne. Potom spolu.

ZAJAC„Najneporiadnejší.“

LILOTo je medveď alebo ja?

MILOTeraz medveď.

Uško sa už pri každej vete nepozeral na ich tváre. Prstom sledoval riadok a nechával si čas. Keď sa pomýlil, vrátil sa o slovo späť. Nikto mu knihu nevzal z labiek. Nikto sa naňho nehneval. Pri poslednej strane zastal Milo. Uško mu totiž podal knihu.

ZAJACSkúsiš jednu vetu aj ty?

Milo si napravil okuliare a začal. Pri tom istom dlhom slove sa mu jazyk zamotal tiež. Lilo sa nadýchol. Milo naňho pozrel. Lilo zdvihol palec. Uško sa rozosmial.

MILOAj preto sa dá pri čítaní zastaviť.

Zajac si vzal knihu späť a dočítal koniec. Medveď našiel klobúk na vlastnom vešiaku. Uško knihu zavrel. Chvíľu neveril, že sa dostal až sem.

ZAJACVečer to skúsim.

MILOA keď budeš potrebovať pauzu, spravíš si ju.

LILOA keby sa sestra smiala, skontroluj, či medveď nemá na hlave papuču.

A tak Uško zistil, že sa nemusí naučiť čítať bez jedinej chyby. Potreboval bezpečné miesto, trochu času a poslucháčov, ktorí ho nechajú dokončiť vetu. Keď odišiel, Lilo vytiahol hrniec spod stoličky.

MILOPotlesk už netreba.

LILOTeraz je na polievku.

Milo sa naňho prekvapene pozrel. Potom si sadol. Stolička pod ním zavŕzgala a naklonila sa.

MILOLilo. Čo je s mojou stoličkou?

LILOAsi sa ti klania.