Milo a Lilo a klopanie, ktoré nedalo spať

Včera Milo a Lilo vyslobodili ježka z Milovho rukáva. Kabát už bol zašitý a ježko späť v záhrade. Milo sa tešil na pokojný večer. Potom pri okne niečo zaklopalo.

ŤUK. ŤUK. ŤUK.

LILONávšteva.

MILOTeraz?

LILOAsi nevie, že chceš pokojný večer.

Milo otvoril okno. Na parapete sedela malá sova s rozstrapateným perím.

SOVAMáte tu niekde ticho?

LILOMáme. Milo ho stále hľadá.

MILOA ty mi ho stále odnášaš.

Sova sa volala Olinka. Bývala v dutine starého stromu pri zadnom okne knižnice. V noci lietala a cez deň spala. Posledné dva dni však takmer nezavrela oči.

SOVAPri mojom strome stále niečo klopká. Zaspím a znovu to začne.

LILOMožno sa k tebe niekto chce nasťahovať.

SOVAPozrela som sa. Nikto tam nebol.

MILOSkúsime zistiť, odkiaľ to ide.

Lilo si hneď nasadil hrniec.

MILOIdeme počúvať. Nie bojovať.

LILOKeby to bolo veľmi silné klopanie.

Vyšli cez zadné dvere. Olinka im ukázala strom. Dutina bola suchá a dobre ukrytá pod hrubým konárom. Milo zostal pri kmeni. Lilo sa naklonil k otvoru.

LILOHaló?

MILOHľadáme zvuk. Nevyrábame ďalší.

Chvíľu čakali. Nič. Lilo si sadol na nízky múrik.

LILOMožno klopká iba vtedy, keď sa nepozeráme.

Otočil sa chrbtom. Milo sa naňho pozrel.

MILOA teraz?

LILOTeraz sa nepozerám.

MILOTo počujem.

Zafúkal vietor. Konáre sa pohli.

ŤUK. ŤUK. Olinka vystrela krídlo.

SOVAToto!

Lilo vyskočil z múrika. Hrniec mu cinkol o stenu.

KLANG! Olinka sa strhla.

MILOZložíš tú prilbu.

LILOTáto časť vyšetrovania je veľmi tichá.

MILOPráve preto.

Lilo položil hrniec do trávy. Milo sa pozrel hore. Jeden tenký konár sa dotýkal iného.

MILOMožno sa o seba udierajú.

Znovu zafúkalo. Konáre sa dotkli. Ozvalo sa zašumenie lístia. Klopanie nie.

SOVATo je iný zvuk.

Milo prikývol. Počkali na ďalší závan. Tentoraz zaznelo klopanie jasnejšie. Lilo ukázal na spodok stromu.

LILOTam!

Za kmeňom stála prázdna drevená debnička. Lilo ju odsunul. Pod ňou bolo iba lístie.

MILOOdtiaľ to nejde.

LILOAle debnička je vyšetrená.

Olinka si zívla. Potom ešte raz.

SOVAJa už začínam zaspávať aj postojačky.

MILOSadni si na múrik. My budeme pokračovať.

Milo sa postavil medzi strom a knižnicu. Lilo zostal na druhej strane kmeňa. Dohodli sa, že pri ďalšom klopaní ukážu smer. Zafúkalo.

ŤUK. ŤUK. ŤUK. Obaja ukázali na zadné okno. Lilo bežal k nemu.

MILOPomaly. Zvuk nám neutečie.

Na okne visela drevená okenica. Jej spodný háčik bol uvoľnený. Pri závane vetra sa okenica nadvihla a potom udrela do rámu.

Lilo sa pozrel na rám. Na jednom mieste bol svetlejší než inde. Farba sa tam od opakovaných úderov odrala.

LILOMáme aj stopu.

MILOVidíš? Zvuk a táto značka patria k sebe.

Olinka preletela zo stromu na múrik. Zblízka konečne videla, čo ju zobudilo vždy, keď zafúkalo.

SOVAJa som hľadala na strome. Ani mi nenapadlo pozrieť sa na okno.

LILOJa som zase vyšetril debničku.

MILOVyšetrovanie sa zlepšilo, keď sme prestali hádať a ukázali, odkiaľ zvuk naozaj počujeme.

Lilo prikývol. Položil dlaň na rám. Pri ďalšom údere cítil pod prstami slabé zachvenie. Potom ruku odtiahol, aby mohol Milo okenicu bezpečne zachytiť. Presne oproti sovinej dutine. Milo ju pridržal. Ďalší závan prišiel. Klopanie sa neozvalo.

LILOMáme vinníka!

MILOMáme uvoľnenú okenicu.

LILOVeľmi dreveného vinníka.

Lilo priniesol z knižnice šnúru. Kým Milo okenicu držal, priviazali ju k pevnému očku na stene, aby už nemohla búchať. Milo potom skontroloval háčik. Skrutka sa uvoľnila z dreva. Zvnútra ju pritiahol a okenicu znovu zaistil. Šnúru mohli odviazať. Olinka sa vrátila k stromu.

SOVAPočkáme na vietor?

Počkali. Lístie zašumelo. Konáre sa pohli. Okenica zostala pevne pri stene. Nič nezaklopalo. Olinka na chvíľu zavrela oči. Lilo zostal stáť a nehýbal hrncom. Až keď sova spokojne prikývla, zodvihol ho z trávy a pevne si ho pritisol k boku. Sova si spokojne našuchorila perie.

SOVATak toto ma celé dva dni budilo.

MILOZvuk sa od steny odrážal k tvojmu stromu.

LILOA vyzeralo to, akoby klopal niekto neviditeľný.

SOVAĎakujem. Zajtra sa konečne vyspím.

Olinka odletela na večernú obchôdzku. Milo s Lilom vošli späť do knižnice. Lilo si vzal hrniec, ale tentoraz ho držal pod pazuchou.

MILOČo sa stalo s prilbou?

LILOPrešla do tichej prevádzky.

A tak Milo a Lilo zistili, že zvláštny zvuk nemusí mať zvláštneho pôvodcu. Keď chvíľu počúvame a všímame si, kedy sa ozýva, často nájdeme celkom obyčajnú príčinu. Na stole ležala kniha rozprávok. Lilo ju otvoril a začal čítať nahlas. Milo zdvihol hlavu.

MILOČo robíš?

LILOSkúšam, či už máme ticho.

MILOPráve sme ho mali.

Na rohožke pri dverách našli malý papierik. Bolo na ňom napísané: „Môžem zajtra prísť čítať? Len neviem, či to zvládnem nahlas.“ Lilo sa usmial.

LILOMilo. Niekto potrebuje tvoje ticho.