Milo a Lilo a vlak, ktorý nepočkal

ROZPRÁVAČ – KRÁTKA REKAPITULÁCIAVčera Lilo požičal svoj hrniec smädnej obryni, ktorej bola šálka primalá. S Milom a Štikom získali štvrtú pečiatku a prišli na stanicu. Vlak im však odišiel pred nosom. Na nástupišti nechal dokonca aj rušňovodiča.

Vlak sa vrátil na stanicu. Otvoril dvere. Lilo urobil krok k nástupišťu.

PÍSKANIE VLAKU.

Dvere sa zavreli a vlak zase odišiel.

LILOTen sa s nami hrá na naháňačku?

MILOLenže my sa chceme odviezť.

Piata pečiatka ich čakala na stanici. Najprv však museli zistiť, prečo vlak odchádza bez cestujúcich. Rušňovodič, cap v modrej čiapke, stál vedľa nich. V ruke držal tašku s obedom.

RUŠŇOVODIČVždy obíde stanicu a vráti sa. Ale skôr než nastúpime, odíde znova.

LILOTak mu nastúpime do cesty!

MILOZostaneme tu, bezpečne za čiarou. Skúsime sa s ním porozprávať.

Počkali. O chvíľu sa znovu ozvalo fučanie. Vlak prišiel a zastal.

MILOVlak, počuješ nás?

VLAKPočujem. Ale rýchlo. Musím ísť!

MILOPrečo sa tak ponáhľaš?

VLAKNechcem meškať.

Vlak ukázal komínom na veľké staničné hodiny. Jedna ručička im chýbala.

VLAKNeviem, koľko je hodín. Tak radšej odchádzam hneď.

LILOAle potom nikoho neodvezieš.

Vlak sa pozrel na prázdne vozne. Sedadlá boli prázdne. Aj miesto pre rušňovodiča.

VLAKPreto je vo mne také ticho?

MILOÁno. Zostaň chvíľu stáť. Pomôžeme ti s hodinami.

Vlak vypustil malý oblak pary. Tentoraz sa nepohol. Rušňovodič mu položil dlaň na bok a sľúbil, že mu dá znamenie, keď bude čas vyraziť. Štik očuchal stĺp pod hodinami.

ŠTIKNiečo ma šteklí. Hik!

Z papule mu vyletela omrvinka. Dopadla pod lavičku. Lilo sa zohol a zazrel dlhú kovovú ručičku. Ležala celkom vzadu pri stene.

LILOTu je! Asi tiež čakala na vlak.

Kľakol si a natiahol ruku. Chýbal mu kúsok. Milo si kľakol vedľa neho, ale ani on nedosiahol. Štik sa pretiahol pod lavičku. Nosom postrčil ručičku smerom k nim. Lilo ju chytil a podal rušňovodičovi.

ŠTIKAj bez štikútky viem hľadať.

Cap priniesol rebrík. Milo ho dole pridržal a rušňovodič pripevnil ručičku späť. Potom nastavil staničné hodiny podľa svojich vreckových hodiniek.

TIK-TAK, TIK-TAK.

RUŠŇOVODIČOdchádzame o päť minút.

VLAKTo mám celých päť minút stáť?

MILOÁno. Aby sme mohli nastúpiť.

Vlak otvoril dvere. Milo vošiel prvý, za ním Štik a potom Lilo s hrncom. Rušňovodič si odniesol obed na svoje miesto. Lilo vykukol z okna.

LILOVidíš? Už nie si prázdny.

Vlak spokojne zafučal a sledoval hodiny. V poslednej minúte ešte na nástupište prišla pani s kufrom. Vlak ju zbadal v okne stanice.

VLAKAj tá pani ide s nami?

RUŠŇOVODIČÁno. Ešte má čas.

Pani pokojne nastúpila a uložila kufor pod sedadlo. Nemusela bežať ani mávať za odchádzajúcim vlakom. Sadla si oproti Lilovi a vydýchla si.

LILODnes tu čakáme na ľudí. Je to novinka.

Rušňovodič sa usmial a pozrel na hodiny. Bol čas odchodu. Skontroloval dvere a dal znamenie. Až potom vyrazili.

VLAKTakto je to oveľa veselšie.

Pri Lilovom sedadle sa otvorila malá priehradka. Ležala v nej piata zlatá pečiatka s obrázkom stopy. Vlak ju našiel ráno medzi koľajnicami a odložil ju dovnútra. Lilo ju podal Milovi. V mape zostávalo posledné prázdne miesto.

ROZPRÁVAČ – POUČENIEPonáhľať sa nie je vždy najlepšie. Niekedy stačí chvíľu počkať, aby sme mohli pokračovať spolu.

ROZPRÁVAČ – ZAJTRAMapa ukázala vysokú horu. Vlak ich vysadil pri chodníku pod ňou.

MILOAhoj, hora!

OZVENAChoďte preč!

Lilo sa zarazil.

LILOTo si nepovedal ty.

MILONie. A ozvena by predsa mala zopakovať moje slová.

Z vrcholu sa ozvalo tiché chichotanie.