Milo a Lilo a pomýlená ozvena

ROZPRÁVAČ – KRÁTKA REKAPITULÁCIAVčera Milo, Lilo a Štik pomohli opraviť staničné hodiny. Vlak konečne počkal na cestujúcich a odviezol aj ich. S piatou pečiatkou prišli pod horu hľadať poslednú. Lenže miestna ozvena opakovala celkom iné slová, než počula.

MILOLilo, počkaj na mňa!

OZVENALilo, nečakaj na mňa!

Lilo sa zastavil uprostred horského chodníka.

LILOTak mám čakať alebo nemám?

MILOČakať! Tá hora mi mení slová.

Štik kráčal medzi nimi po Hore pomýlených ozvien. Na chrbte niesol mapu s posledným prázdnym miestom.

LILOMožno musíme hovoriť hlasnejšie.

Priložil ruky k ústam.

LILOHľadáme pečiatku!

OZVENAMáte smiešnu čiapku!

Lilo si chytil hrniec na hlave.

LILOTo nie je čiapka!

OZVENATo je veľká žabka!

Štik sa rozosmial. Lilo chvíľu tiež, ale potom si vzdychol.

LILOTakto sa nič nedozvieme.

Zhora začuli rovnaké tiché chichotanie ako včera. Tentoraz však počuli aj slová.

OZVENAŽabka s čiapkou. Alebo čiapka so žabkou? Už sa mi to celé pomiešalo.

MILOPoďme bližšie. Bez kričania.

Vyšli za zákrutu. V skale bolo obrovské kamenné ucho. Pod ním ležali chumáčiky slov, ako keď sa niekomu vysype vrecko s písmenkami.

MILOTy počúvaš za ozvenu?

OZVENAZa oblohu?

MILOZa ozvenu.

OZVENAÁno. Ale dnes mi to nejde.

Ucho sa smutne sklonilo.

OZVENACelé ráno tu všetci kričali naraz. Počula som začiatok jednej vety a koniec druhej. Teraz neviem, čo patrí k čomu.

LILOTak ti to vysvetlíme!

ŠTIKMy hľadáme—

MILOPotrebujeme poslednú—

OZVENAStop! Zase hovoríte všetci!

Stíchli. Lilo si sadol na kameň. Štik zatvoril papuľu a Milo chvíľu počkal. Potom ukázal na seba.

MILONajprv poviem niečo ja. Ostatní počkajú.

Ucho sa k nemu obrátilo.

MILOVolám sa Milo.

Počkali. Z ucha sa vysypali tri pomiešané slovká.

OZVENAVolám sa... Milo.

MILOSprávne.

Lilo sa nadýchol. Tentoraz začal až vtedy, keď Milo dohovoril.

LILONa hlave mám hrniec.

OZVENANa hlave mám hrniec.

LILOVýborne. Žiadnu žabu.

Ozvena sa zasmiala. Ďalší chumáčik slov vypadol na zem a rozplynul sa. Štik zdvihol labku. Všetci sa naňho pozreli.

ŠTIKHľadáme zlatú pečiatku.

Ucho sa započúvalo. Tentoraz mu dali dosť času.

OZVENAHľadáte zlatú pečiatku. Rozumela som tomu dobre?

MILOÁno!

Milo chcel hneď položiť ďalšiu otázku. Potom si všimol, že ucho sa ešte chystá niečo povedať. Zatvoril ústa a počkal.

OZVENAĎakujem. Teraz už počujem aj tiché slová.

LILOTak nemusím kričať?

OZVENANemusíš. Si predsa blízko.

Lilo zašepkal svoje meno. Hora ho potichu zopakovala. Štik od radosti zatlieskal labkami. Všetci chvíľu počúvali, ako sa posledná slabika stráca medzi skalami.

MILOA videla si tu tú pečiatku?

Tentoraz položil iba jednu otázku. Nepridal ďalšiu a nesnažil sa odpovedať za ozvenu. Ucho sa spokojne narovnalo.

OZVENATak tá leží za mnou. V malej kamennej miske.

Obišli skalu. V miske sa leskla šiesta pečiatka s obrázkom ucha. Vedľa nej ležala mosadzná menovka. Bolo na nej napísané DOMOV.

ŠTIKTá je zo stroja v sklade! Vezmeme ju pani Priečinkovej.

Milo vložil poslednú pečiatku do mapy. Všetkých šesť miest svietilo zlatou farbou. Lilo sa obrátil ku skale.

LILOĎakujeme!

OZVENAĎakujeme!

Teraz sa už žiadne slovo nepomýlilo.

ROZPRÁVAČ – POUČENIEKeď druhého necháme dohovoriť, lepšie mu porozumieme. A keď si nie sme istí, môžeme sa opýtať.

ROZPRÁVAČ – ZAJTRAMapa otvorila cestu späť do skladu. Z dverí vyletela ponožka. Za ňou druhá. Ozval sa hlas pani Priečinkovej.

PANI PRIEČINKOVÁRýchlo! Stroj sa spustil priskoro!

Štik nakukol dnu. Stroj ho zbadal a otvoril zásuvku.

STROJZelený. Patrí medzi uhorky!

ŠTIKAle ja nie som uhorka!