Milo a Lilo a Dračia jaskyňa

Pred Milom, Lilom a malým Čudom sa majestátne týčila Dračia hora. Bola to obrovská, drsná skalnatá stena, v ktorej strede zíval ako temná tlama vstup do jaskyne. Z temných hlbín sa znenazdajky ozvalo hlboké zahučanie: Grrr...

„Milo?“ opýtal sa Lilo.

„Nie,“ odsekol Milo okamžite. „A to som sa ešte ani nestihol na nič opýtať. Moja odpoveď je tak či tak nie.“

„Ideme dnu?“

„Vidíš?“ povzdychol si Milo.

Malé Čudo však zjavne nepoznalo strach. S radostným pípaním sa bez váhania rozbehlo priamo do pohlcujúcej tmy.

„Počkaj! Neutekaj za ním, musím...“ Lilo však už bez rozmyslu vyrazil za dráčikom.

„Prečo?!“ zvolal Milo frustrovane.

„Lebo uteká!“ ozvalo sa z tmy.

„To predsa nie je dôvod...“ zamumlal Milo, no zostal vonku sám. Chvíľu hľadel do priepastnej temnoty a nakoniec rezignoval. „Výborne. Presne toto robia rozumní objavitelia – rozdelia sa. V dračej jaskyni. Večer.“

Vkročil dovnútra. „Lilo? Čo je tu taká tma?“

„To v jaskyniach býva. Prines svetlo!“

„Aha, takže vy ma predsa len potrebujete,“ zamrmlal Milo, vytiahol lampáš a vošiel hlbšie. Jaskyňa bola obrovská, zo stropu viseli masívne kamenné špice a zo zeme rástli ďalšie. Každé ich slovo sa odrážalo od stien v dlhotrvajúcej ozvene.

„Haló!“ zvolal Lilo.

Ozvena odpovedala: Haló, haló, haló...

„Som Lilo!“

Lilo, Lilo, Lilo...

„Milo je frfľoš!“

Frfľoš, frfľoš, frfľoš...

„Výborne, aj jaskyňa je proti mne,“ poznamenal Milo trpko.

Čudo medzitým pobehovalo pomedzi skaly, oňuchávalo zem, steny aj kamene, až sa zrazu zastavilo. Zistili, že pred nimi sa týčia tri chodby – jedna viedla vľavo, druhá vpravo a tretia priamo.

„Ktorou?“ spýtal sa Lilo.

„Neviem, veď ty máš mapu!“

„Mapa končí pred jaskyňou. Takže je to vlastne veľmi zlá mapa.“

„Doteraz ti bola výborná. A čo teraz?“

Čudo oňuchalo prvú chodbu a rázne zapípalo. Potom preverilo druhú a znova zapípalo. Pri tretej však zbystrilo, zdvihlo hlavu a s piskotom sa rozbehlo vpred. Milo s Lilom vyrazili za ním, no chodba sa stávala čoraz užšou a tmavšou. Zrazu sa pred nimi niečo pohlo.

Šuch!

Všetci zastali.

„Čo to bolo?“ zašepkal Lilo.

„Nič...“

Šuch, šuch!

„Nič sa nehýbe,“ uisťoval sa Milo, no potom pomaly zdvihol lampáš. Zo stropu na nich hľadeli desiatky malých očí.

„Draci!“ vykríkol Lilo.

Z tmy sa však s trepotom krídel vzniesol kŕdeľ netopierov. Lilo si s krikom zakryl hlavu, Milo sa pritlačil k skale a Čudo sa s prenikavým pípaním schovalo pod Milov kabát. Keď sa situácia upokojila, Milo sa pozrel dolu na trasúce sa stvorenie.

„Veď ty si drak. Chrlíš oheň a bojíš sa netopierov? A kráv?“ doberal si ho.

Pokračovali ďalej, až kým chodba nevyústila do obrovskej siene. Lilo zdvihol lampáš a obaja zostali v úžase stáť. Na zemi ležali obrovské kosti, steny boli plné obrovských škrabancov a uprostred sa týčilo gigantické hniezdo. Čudo k nemu pribehlo, skočilo dnu, schúlilo sa, prevrátilo sa na chrbát a začalo sa spokojne vrtieť.

„Milo?“ zavolal Lilo a ukázal do hniezda. V suchej tráve ležala malá zelená šupina. Bola presne taká, akú malo ich Čudo. Zobral ju a priložil k ňufáku malého dráčika, ktorý ju oňuchal a radostne zapípal.

„Myslíš, že je to...“

„Jeho mama,“ dokončil Milo s bázňou.

Vtom sa jaskyňou ozval ďalší, oveľa hrozivejší zvuk. Z veľkej diaľky, kdesi zhora, sa ozval ohlušujúci rev. Celá jaskyňa sa zachvela a zo stropu sa uvoľnilo niekoľko kamienkov. Lilo s Milom stáli s otvorenými ústami, kým Čudo vyvalilo oči a radostne zapípalo.

„To bola...?“

„Áno. Jeho mama. Dúfam,“ prikývol Lilo.

„A ak nie?“ spýtal sa Milo a pozrel do temnej chodby.

„Tak máme nový problém.“

Čudo sa bez váhania rozbehlo späť do tmy v ústrety tomu hrozivému zvuku. Lilo bez rozmýšľania vyrazil za ním. Milo si len zhlboka povzdychol. Samozrejme, že sa rozbehol za nimi. Niekde na druhej strane hory čakal drak. Možno to bola Čudova mama, a možno niečo úplne iné.

„Veď už idem!“ zahundral Milo do tmy a zrýchlil krok.