Milo a Lilo a cesta k Dračej hore

Ráno v starej knižnici začalo veľmi skoro. A podľa Mila zbytočne skoro.

„Milo?“

„Nie!“

„Vstávaj!“

„Nie!“

„Ideme na výpravu!“

„Choď sám!“

„Musíš ísť aj ty!“

„Prečo?“

„Lebo... ja neviem čítať mapu.“

Milo otvoril oči. „Výborne. A to mi hovoríš až teraz.“

Vedľa postele sedelo Čudo. Na chrbte malo maličký batoh.

„Píp!“

Milo si ho obzrel. „Čo to máš, batoh?“

„Jedlo,“ odpovedal Lilo.

„Aké?“

Lilo otvoril batoh. Bol prázdny. „Už žiadne.“

„Lilo!“

„Cestou mu vyhladlo.“

„Ešte sme nikam nešli.“

„Píp!“

„Uch... prestáva sa mi to páčiť,“ povzdychol si Milo.

O chvíľu stáli pred veľkými dverami knižnice. Lilo mal batoh, Milo mapu a Čudo... palicu.

„Prečo má palicu?“

„Je objaviteľ.“ Čudo zdvihlo palicu.

„Píp!“

„Dobre. Len nech s ňou nikoho neobjaví.“

Dvere sa otvorili. Pred nimi bol svet. Les, lúky, kopce. A úplne v diaľke vysoká hora.

„Dračia hora?“ Milo pozrel na mapu, potom na horu, potom zasa na mapu. „Je to ďaleko.“

„Dobrodružstvo!“

„To je ďaleko.“

„Výprava?“

„Stále ďaleko.“

„Píp!“

Milo si povzdychol. „No dobre. Ale ideme najkratšou cestou.“

Po desiatich minútach išli najdlhšou cestou.

„Lilo?“

„Čo?“

„Kde sme?“

Lilo sa rozhliadol. „Eee... vonku.“

„To vidím.“ Milo ukázal na mapu. „Mali sme ísť doprava. Ale Čudo išlo doľava.“

Obaja sa pozreli na Čudo. Dráčik sedel pri kríku a jedol čučoriedky.

„Mňam.“

„Ticho.“ Milo sa k nemu naklonil. „Ty vieš povedať mňam?“

„Píp!“

„To bolo mňam.“

„Hm, to bolo píp. Píp môže znamenať veľa vecí. Napríklad... Píp! To nič nevysvetľuje.“

Pokračovali cez les. Čudo behalo pred nimi, Lilo za Čudom a Milo za Lilom. Pretože niekto musel dávať pozor, aby všetci traja prežili. Zrazu sa Lilo zastavil.

„Stopy!“

Na zemi boli obrovské odtlačky.

„Dračie...“ Lilo si k nim kľakol. „Určite.“

Čudo ich oňuchalo. „Píp!“

Milo sa zamračil. „Počkaj.“

Z lesa sa ozvalo: „Búúú!“

„Ticho!“ Lilo sa pomaly postavil. „Veľmi zvláštny drak.“

Spoza stromu vyšla krava.

„To je krava.“

„Ja viem. Pred chvíľou to bol ešte drak. Na diaľku.“

„Boli sme dva metre od nej,“ sucho poznamenal Milo.

Krava sa pozrela na Čudo. Čudo na kravu.

„Píp!“

„Búúú!“

Čudo vyvalilo oči, zapípalo „Píp!“ a schovalo sa Milovi za nohu.

Milo sa pozrel dolu. „Ty chrlíš oheň a bojíš sa kravy?“

„Píp.“

„Každý sa niečoho bojí,“ zastal sa ho Lilo.

„Ja sa bojím vás dvoch.“

Čím ďalej išli, tým bola Dračia hora väčšia a cesta strmšia. Lilo začal fučať.

„Milo? Nemohli by draci bývať niekde nižšie?“

„Navrhnem im to. Môžu bývať v doline. Napíšem list: Vážení draci, vaša hora je nepraktická... Kráčaj.“

Čudo veselo pobehovalo hore kopcom.

„Jemu sa to ide, má štyri nohy.“

Čudo roztiahlo krídla.

„A krídla, to je podvod!“

Dráčik vzlietol. „Pííp!“

„Aspoň niekto vie, kam ide.“

Vtom sa dráčik vo vzduchu otočil a vletel do kríka. Šuch!

„Ticho.“

„Píp...“

Milo prikývol. „Berieme späť.“

Keď slnko začalo klesať, dorazili na vrchol posledného kopca. Lilo sa zastavil, Milo zastal vedľa neho. A dokonca aj Čudo bolo chvíľu ticho. Pred nimi sa dvíhala obrovská skalnatá hora. Jej vrchol mizol v oblakoch a vysoko v skale bolo niečo, čo vyzeralo ako tmavý vchod.

„Milo?“

„Vidím.“

Čudo začalo vrtieť chvostíkom. „Píp!“

Lilo sa usmial. „Sme tu.“

Milo sa pozrel na jaskyňu, potom na Čudo, potom na Lila. „Nie.“

„Čo nie?“

„Hneď už nikam nejdem. Ale jaskyňa je tam. A zajtra bude tiež.“

„Čo ak nebude?“

Milo naňho pozrel. „Kam by išla? Je to dračia jaskyňa.“ Milo zhodil batoh na zem. „Spíme tu.“

Čudo sa pozrelo smerom k hore. Z diaľky sa ozvalo hlboké: „Rrrr...“

Všetci traja stuhli.

„Milo?“

„Áno?“

„Možno radšej nespíme tu.“

Milo zdvihol batoh. „Výborne, konečne sa na niečom zhodneme.“

Dračia hora bola priamo pred nimi. Čudo očividne vedelo, že sú blízko domova. Ale čo ich čaká v jaskyni? To ešte netušili. A možno bolo lepšie, že to netušil hlavne Milo.

„Brrr... Počul som.“