Milo a Lilo a kniha, ktorá nechcela byť ticho

V starej knižnici bolo tiché popoludnie. Milo ukladal knihy. Lilo ich mal utierať od prachu. Namiesto toho si z troch najväčších postavil dom.

MILOLilo, knihy nie sú tehly.

LILOTieto sú veľmi tehlové.

MILOVráť ich na policu.

LILONemôžem. Som doma. Z truhlice pod veľkým stolom sa ozvalo:

HLAS...ticho... byť... nechcem... Lilo vykukol spoza knihy.

LILOPovedal si niečo?

MILOÁno. Vráť knihy.

HLAS...otvor... príbeh... Obaja stuhli.

LILOTo si nebol ty.

MILONie.

LILOTakže rozpráva truhlica!

MILOAlebo kniha.

LILORozprávajúca kniha!

MILOTo znie o trochu menej zle.

Otvorili truhlicu. Vo vnútri ležali staré mapy a knihy. Jedna tenká modrá kniha sa triasla.

HLAS...počúvaj... strana... správne... Lilo ju vytiahol. Na obale bolo napísané: „PRÍBEH, KTORÝ TREBA DOČÍTAŤ.“

LILOPrečítame ho!

MILONajprv opatrne. Lilo knihu otvoril uprostred. Medzi stranami niečo zašušťalo.

FRRRT! Von vyleteli malé papieriky. Jeden pristál Milovi na nose. Druhý Lilovi na hlave. Tretí spadol do hrnca.

MILOPrečo je tu môj hrniec?

LILOZachraňuje vety.

MILOZachraňuje polievku.

Na každom papieriku bolo napísaných pár slov. Lilo ich čítal v poradí, v akom ich našiel.

LILO„Pod nosom... otvor... zemiak... poslednú...“ Zamyslel sa.

LILOMusíme otvoriť posledný zemiak pod nosom.

MILOTo nedáva zmysel.

LILOMožno je to veľmi tajný zemiak.

MILOAlebo sú papieriky pomiešané. Z knihy sa znova ozval šepot.

HLAS...od začiatku... Milo otvoril prvú stranu. Bola prázdna. Druhá tiež. Na tretej sa krčil malý sivý tvor s krídlami.

LILOMiniatúrny drak!

MILOTo je moľa. Moľa kýchla.

MOĽAPšik! Zatrepotala krídlami a ďalšie záložky vyleteli do vzduchu.

LILOOna rozhádzala príbeh!

MILOA teraz ho musíme poskladať.

Najprv dali všetky papieriky na stôl. Bolo ich sedem. Na prvom stálo: „AK CHCEŠ“. Na druhom: „NÁJSŤ“. Na treťom: „TO, ČO JE“. Na ďalších boli slová: „POD NOSOM“, „OTVOR“, „POSLEDNÚ“ a „STRANU“.

LILOUž viem! Zoradil ich.

LILO„Ak chceš poslednú stranu nájsť pod nosom, otvor to, čo je.“

MILOStále nie.

LILOChýba zemiak.

MILOZemiak si si vymyslel. Skúšali to znova. A znova. Lilo dal „pod nosom“ na začiatok. Milo dal „poslednú stranu“ na koniec. Moľa si sadla presne medzi dva papieriky.

MILOPočkaj. Posunul ich.

MILO„Ak chceš nájsť to, čo je pod nosom, otvor poslednú stranu.“ Kniha spokojne zašumela.

FŠŠŠŠ.

LILOPod mojím nosom nič nie je. Milo mu ukázal na stôl. Priamo pod Lilovou tvárou ležala kniha.

LILOAha. To bolo dobre ukryté.

Otvorili poslednú stranu. Bol na nej odkaz od zakladateľa knižnice: „KNIHA, KTORÚ NIKTO NEČÍTA, JE TICHÁ. PRÍBEH OŽIJE, AŽ KEĎ SA OŇ PODELÍŠ.“ Lilo sa rozhliadol.

LILOS kým sa podelíme? Z police číslo trinásť sa ozvalo:

VTÁČIKYPíp! Píp! Píp! Milo sa usmial. Sadli si pod policu. Lilo držal knihu. Milo začal čítať. Prvá veta rozprávala o námorníkovi, ktorý sa bál vody.

LILOTak prečo bol námorník?

MILOMožno sa to dozvieme, ak ma necháš čítať. Druhá veta hovorila o lodi bez plachiet.

LILOAko sa pohybovala?

MILOMožno sa to dozvieme—

LILOAk ťa nechám čítať.

MILOUčíš sa. Lilo si zakryl ústa oboma rukami. Vydržal potichu celé tri vety. Potom si otázku radšej napísal na papierik. Milo ho prečítal a usmial sa.

MILOOdpoveď je na ďalšej strane. Prázdne stránky sa postupne zapĺňali obrázkami. Moľa ticho sedela na okraji. A kniha už nešepkala. Nemusela. Niekto ju konečne čítal.

A tak Milo a Lilo zistili, že niektoré správy sa nedajú pochopiť po jednom slove. Treba ich vypočuť celé. Dať im správne poradie. A dobrý príbeh si nenechať iba pre seba. Lilo zatvoril knihu.

LILOMilo, niečo ti požičiam.

MILOČo? Lilo mu podal hrniec.

LILOTvoju prilbu.

MILOTo je môj hrniec!

LILOVidíš? Už sa delím.

MILOLILO!